Len nedávno sa na súdne stoly medzinárodného tribunálu v Haagu dostal veľký proces, kde proti sebe stoja dve nezávislé európske krajiny, v ktorom republika Bosna a Hercegovina obviňuje Srbsko a Čiernu Horu z vojnových zločinov počas vojny v Bosne 1992-1995. Ešte menej času prešlo odo dňa, kedy sa v Haagu definitívne uzavrel nekonečný proces vedený voči balkánskemu mäsiarovi, dnes už zosnulému Slobodanovi Miloševičovi. Obe tieto udalosti spolu úzko súvisia. Mementom, ktoré ich spája, je okrem iného predovšetkým svetovo smutne preslávený zlovestný pojem - Srebrenica.

Vo Francúzsku, ktoré väčšinou vždy stálo (v dobrom aj zlom) zo všetkých balkánskych krajín hlavne na srbskej strane, sa v minulom roku možno pomerne prekvapivo objavila štúdia francúzskej autorky, herečky a scenáristky Sylvie Matton Srebrenica, un génocide annoncé (Srebrenica, ohlásená genocída, Paríž 2005). Pomerne prekvapivo však nielen kôli vyššie spomenutému dôvodu, lež i z toho titulu, že autorka touto zbierkou esejí či skôr štúdií vstúpila na aj pre ňu do tej doby relatívne neznámu pôdu. Dá sa totiž povedať, že dovtedy bola Mattonová známa predovšetkým filmovo (námety, autorka scenárov), pokiaľ by sa dalo povedať, že bola známa aj knižne, tak predovšetkým ako celkom úspešný románopisec. Jej dva historické romány z umeleckého prostredia o väznených ženách sa celkom dobre predávajú a boli námetom práve pre filmové spracovanie. Spolu so svojim manželom sú vo Francúzsku známymi filmárskymi pojmami.

Zbierkou štúdií Srebrenica, un génocide annoncé (Srebrenica, ohlásená genocída) sa teda Sylvie Mattonová posunula podstatne do úlohy pozorovateľa a politického komentátora udalostí, ktoré sa odohrali na Balkáne pred zhruba desiatimi rokmi. Nie je náhodou, že táto publikácia vyšla práve na smutnú desaťročnicu, ktorou si nielen Srebrenica, ale celá Bosna a Hercegovina a ostatne aj celý svet pripomína toto desivé memento. Písal sa rok 1995, kedy už v Bosne dávno zúrila vojna, vyvolaná snahou krajiny získať svoju nezávislosť na rozpadajúcej sa posttitovskej Juhoslávii. Vtedy, približne od roku 1991, juhoslovanská (ale v podstate srbská) armáda za spolupráce rôznych paravojenských, či skôr čisto zločineckých bánd systematicky vyhladzovala nesrbské obyvateľstvo nielen v Bosne, ale napríklad aj v Chorvátsku. V roku 1995, po rozhodujúcom granátovom útoku juhoslovanskej armády na Srebrenicu 6. júla 1995 sa postupne táto dostala pod úplnú srbskú kontrolu, aby len 5 dní neskôr už generál Ratko Mladić mohol popoludní „hitlerovským spôsobom“ slávnostne vykročiť na víťaznú prechádzku mestom. Niekde v tej chvíli začala krížová cesta nesrbského obyvateľstva Srebrenice, na konci ktorej neostala snáď jediná rodina kompletná, a kde prebiehalo systematické brutálne vyvražďovanie obyvateľstva pod nemým a ustráchaným „dozorom“ a za výrazného prispenia holandskej vojenskej jednotky medzinárodných stabilizačných síl. Lebo práve tá slávnostne odovzdala Srbom na vyvraždenie takmer desaťtisíc obyvateľov, predovšetkým mužov všetkých vekových kategórií (deti nevynímajúc), ktorí sa v poslednej nádeji prišli ukryť na jej vojenskú základňu.

Všetky tieto udalosti sa snaží vo svojich štúdiách reflektovať autorka Sylvie Matton, pochopiteľne pridávajúc svoj vlastný, pomerne triezvy názor. Ten je v plnom súlade s názvom knihy, ktorý si zvolila. Skutočne, slovné spojenie "Srebrenica, ohlásená genocída" definitívne a vyčerpávajúco charakterizuje, o čom celá jej kniha vlastne je - o pripravovanej genocíde, ktorú sa z pohľadu európskeho spoločenstva dalo veľmi skoro uvidieť a dešifrovať, no a takisto a hlavne urobiť opatrenia, aby jej bolo možné predísť. Jedna vec je aj v tejto zbierke analýz a štúdií len bezbreho opakovaná, tak ako je opakovaná neustále dokola aj inými, a sice že za všetko môže mohutná a zbytočne byrokratická európska administratívno-politická aparatúra. K tomu zrejme nie je potrebný pravdepodobne žiaden komentár, keďže ide o čiastočne pravdivý pohľad (nemožno zabúdať na čisto balkánsko-juhoslovanské súvislosti), na ktorom sa však len minimálne môžu diať zmeny a posuny, keďže i za tie roky a po mnohých skúsenostiach s najrôznejšími európskymi i celosvetovými vojnovými konfliktami sa uvedený ťažkopádny európsky mechanizmus nepohýna príliš dopredu.

Politická glosátorka Mattonová vo svojej knihe obsiahlo spomína viacero mien, ktoré sa výrazným spôsobom zaslúžili i „zaslúžili“ o srebrenický masaker. Pochopiteľne, ani Mattonová, tak ako snáď žiaden triezvo uvažujúci jedinec z tejto planéty, nemôže nevidieť dve strany barikády, ktoré sa o zodpovednosť za spomínanú tragédiu takmer rovnakým spôsobom môžu podeliť: kým na jednej strane pôvodne prekvapivo, ale s odstupom času už práve predpokladane stojí vtedajší slimákovský európsky byrokratický aparát pod vlajkou OSN a jej predstaviteľov Butrusa Butrusa Gáliho a generálneho tajomníka Kofiho Annana, ktorí „za Európu“, hovoriac možno trošku nemiestne športovým žargónom „skórovali“, na strane druhej, tej inkvizítorskej srbskej, stojí známa trojica (štvorica) zastrešujúcich fašistických es: Miloševič, Karadžič, Mladič (Šešelj). Pochopiteľne, všetky tieto mená sú len tou formálnou identifikujúcou zložkou, konkrétnych mien zodpovedných za masaker v Srebrenici by sa našlo ešte určite na desiatky, stovky, ba možno aj tisíce.

Sylvie Mattonová však nepodáva len holé štúdie a fakty či spontánny výklad histórie, lež pridáva a pripája za chronologický výpočet udalostí aj dobové dokumenty a fotografie, navodzujúc tak atmosféru prítomnosti viacnásobného korpusu delikti. Totiž zámerom autorky nie je len hľadať dôkazy pre tézu o dostupnej možnosti zabrániť ohlásenej genocíde, ale tiež snaha o identifikáciu samotných symptómov, ktoré neskoršie udalosti výrazne signalizovali.

V skutočnosti však autorka napriek určite dobrému úmyslu nepriniesla svojimi rozbormi a pohľadmi na vec pre jej samotnú prapodstatu nič nové, a len už po niekoľký krát, ako mnohí iní pred ňou, lakonicky opakuje staré, smutné a bolestivé pravdy. Pochopiteľne, vo francúzskom prostredí prináša pomerne potrebný sumarizačný komplex štúdií ku obecnejším kapitolám z rozpadu Juhoslávie, avšak nejakým prílišným novátoským prístupom či významovou hodnotou určite jej publikácia nevyniká. Teda, pokiaľ neberieme do úvahy samotné načasovanie vydania knihy k už spomínanému desiatemu výročiu od srebrenickej tragédie. Aj tak však isté pozitívum tejto zbierke štúdií nemožno uprieť: pre všetkých históriechtivých zanietencov, či nádejných bádateľov a záujemcov z oblastí politológie a medzinárodných vzťahov môže vhodne doplniť relatívne obsiahlu zbierku dostupných publikácií na trhu, vyjadrujúcich sa k tejto téme. Pre všetkých, ktorí tieto udalosti majú ako sa hovorí „v malíčku“, je kniha skôr len istým opätovným pripomenutím a zhrnutím si udalostí chronicky známych a donekonečna, aj keď pravdivo a pomerne, lež miestami až nudne, objektívne opakovaných.

Z pohľadu čistej literárnej kritiky by snáď kniha miestami aj zaváňala snahou o získanie lacnej popularity, keďže téma je pomerne vhodným materiálom na zviditeľnovanie sa. Navyše, autorka nie je takpovediac „od fachu“ a tak sa dá zrejme aj pohodlne špekulovať o jej reálnom zámere pri písaní. Tak či onak, Srebrenica, un génocide annoncé (Srebrenica, ohlásená genocída) je ďalším (nad)štandardným príspevkom do rozboru a štúdia celej témy, z takzvaného európskeho pohľadu.