Písať o poézii Anny Ondrejkovej je ťažké. Pri uvažovaní o nej viac ako pri väčšine inej poézie do popredia vystupuje nepoškvrnenosť a celistvosť bieleho papiera, každé slovo je narušením dokonalého ticha, a preto sa musí každé slovo namáhavo približovať k tejto dokonalosti. Lebo tak to robí ona. Jej poézia sa nekĺže po povrchu sofistických téz, nezapácha samoľúbosťou grandióznych póz, neskrýva sa za vykonštruovanosť poetických fráz. So slovom sa na papier dostáva ona sama.

Ondrejkovej jazyk pramení z hlbín subjektu, z individuálne prežívanej prapôvodnej reči ľudí, rozkladá bytie, zovšeobecňuje, kategorizuje a usúvzťažňuje takto vzniknuté časti podľa dramaticky nových a zároveň hlboko archetypálnych vzorcov. Ondrejkovej relatívne útly autorský výber z doterajšej tvorby Havrania, snová (2007) dokazuje poetkino bytostné zaujatie poéziou už samotným rozsahom. Prísne editorské gesto spôsobilo, že do výberu sa z prvých približne dvadsiatich rokov poetkinej tvorby dostala z troch vydaných zbierok len jedna, aj to nie celá; a opakovaná sebareflexia k nej do prvého cyklu výberu – Pred Snehom – pridáva i knižne nepublikované básne z 80. rokov.

Vnútornú zomknutosť Ondrejkovej tvorby možno doložiť už kompozíciou tohto cyklu, ktorý sa napriek tomu, že nie je samostatnou zbierkou, vyznačuje takým vysokým stupňom koherencie, aký v mnohých v zbierkach hľadáme márne. Najmasívnejšie sa o to pričiňuje práca so symbolmi. Teda, skôr ich bytie – bežne zaužívaná metaforika pri reflexii Ondrejkovej poézie totiž zlyháva. Jej motívy a symboly vyrastajú, komunikujú, žijú. Jej básne sa navzájom ozmyselňujú a dotvárajú, cez časové rozpätie vyše dvadsiatich rokov, pričom postupne narastá zložitosť a dramatickosť interpretácie bytia. V prvom cykle čítame: „So zrastenými ústami chceme spievať. / Ukrižovaní lietať.“ a v zbierke Skoromed skorokrv (1998, je súčasťou výberu v úplnosti): „akú stigmu / mám na ústach? / Mlčíme mlčíme mlčíme. A: / poľný kríž (bezkrídly?) vzlieta spomedzi / čistých planých jabloní, odlúčený priezračný“; na inom mieste v cykle Pred Snehom: „primálo živé telo / a priživé srdce / sa vo mne / roztŕhalo“ a v Skoromede skorokrvi: „srdce si dovolí všetko|všetko, / telo si dovolí nič: telo|hriech, / telo|smútok, srdce|smútok, / srdce|hriech“.

Výsostne individuálny prístup k poézii a poetickému sa u Ondrejkovej prejavuje i v rezignácii na ustálené poetické formy a v priam asketickom prístupe k literárnej tradícii. Na ploche celej jej tvorby je azda najviac badateľný vplyv nadrealizmu/surrealizmu, prejavujúci sa najmä v motívoch zrkadla a v prelínaní sa sna so skutočnosťou, pričom snovosť postupne zaberá väčšiu a väčšiu plochu básne. Inšpiračné zdroje jej poetiky však nájdeme skôr v inom literárnom druhu, a to v dráme. Andrea Bokníková v mimoriadne precízne a citlivo vypracovanej záverečnej štúdii píše o lyrike „subtílnej dramatizácie“: „Tematizáciou otázok ľudského bytia akoby sa stierali hranice medzi divadlom a realitou“. Tak sa celou poetkinou tvorbou tiahne napríklad motív Ofélie, ktorý je jedným z aspektov typicky ondrejkovského symbolu nevesty – Oféliu nachádzame v prvom cykle Pred Snehom, v zbierke Sneh alebo Smutná jabloň plná nedozretých pávov (1993, je celá súčasťou výberu), aj v zbierke Skoromed skorokrv. Zmysel pre dramatickosť (a spolu s ňou i expresívnosť) sa v jej poézii stupňuje. V jej začiatkoch je dramatické napätie vyvolávané najmä na rovine tvaru – krátkymi údernými vetami v spojení s veršovými presahmi a dynamickou dĺžkou verša: „Stále pomimo. / Zmyslov, významu, básne./.../ zdvíha sa vietor, všetko / samo, bez účasti, / zmyslu, / mňa. / Stále pomimo. Akoby“, pričom na rovine motívu ide skôr o ojedinelé alúzie na dramatické diela. V jej neskoršej tvorbe sa dramatickosť tvaru stupňuje, markantné je však najmä masívne prenikanie drámy do sémantickej roviny básne, kulminujú motívy masky, nevesty, mihajú sa scény a motívy z Hamleta, scény a postavy (Smrť, Luna, Nevesta) z Lorcovej Krvavej svadby: „? Ešte leto: Vrcholná / luna... podkosení anjeli / zhárajú v čiernom nebi, / potom hriech: my? (Hriech smäd,/ ... / My? / Spasený suchý august, doznievajú / jarce a rozdivený krvavý / vlčí / mak: mladé / vlky vstupujú / do prelunenej panenskej / noci“. Taký mohutný prienik dramatického do textu je tiež ukotvený v bytí autorského subjektu – Ondrejková okrem písania poézie hrala i v amatérskych divadlách, kde si zahrala napríklad práve postavu Smrti/Luny a Hamletovej matky Gertrúdy.

Pri pokusoch o začlenenie Ondrejkovej poézie do poézie písanej ženami nachádzame súvislosti jednak s poéziou Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej (na tie upozorňuje i A. Bokníková), a to najmä prostredníctvom bytostného zaujatia poéziou, rozprávkových a rituálnych inšpirácií, motívu jablone, jablka a reflektovania bolesti a plodnosti („dozrieť? / krvácať?“). Problémovým zobrazením vzťahu ja/žena–ty/muž, ktoré nachádzame v Snehu alebo Smutnej jabloni plnej nedozretých pávov rezonuje s Vadkerti-Gavorníkovej Kolovrátkom a Kameňom a džbánom, ale napríklad i Premenlivým povrchom Mily Haugovej.

Písať o poézii Anny Ondrejkovej je ťažké a nikdy neukončené. Čítanie a zažívanie poézie Anny Ondrejkovej presahuje písanie o nej.